Japonská Historia

4. března 2010 v 20:24 | Pinkberry Tobinka |  Japonsko
Podľa najstarších oficiálnych prameňov z 8.storočia sa ostrovy Japonska zrodili zo zväzku medzi bohom Izanagi a jeho sestrou Izanami. Oni tiež dali život slnku v podobe bohyne Amaterasu, ktorá cisárskej rodine darovala odznaky ich vlády - bronzové zrkadlo, oceľový meč a drahokam.
Skôr než toto zavrhnete ako mýtus, zamyslite sa nad skutočnosťou, že Japonci spájali svoju vládnucu dynastiu s týmito božstvami až do roku 1946, keď cisár Hirohito odsúdil "mylnú predstavu, že cisár je božského pôvodu". Mnoho Japoncov toto poprenie tradície oplakalo, ale mýtus stvorenia v ľudovom povedomí prežíva dodnes.
A teraz tá realistickejšia verzia o pôvode krajiny. Približne pred 100 tisíc rokmi prešiel z východnej Sibíri cez Sachalin do severného Japonska ázijský ekvivalent neandertálca. Títo ľudia, ktorí postupne osídlili celé súostrovie, boli predchodcovia dnešných Ainov, označovaných ako "chlpatí ľudia". Imigranti z Číny, Mandžuska a Kórei ich postupne vytlačili ďaleko na sever, kde na ostrove Hokkaidó prežívajú dodnes. Prvé osady doby kamennej pochádzajú z obdobia Džomon, nazvaného podľa ručne zhotovovanej bohato zdobenej keramiky, ktorá patrí k najstaršej doteraz objavenej keramike na svete. V 3. storočí pred Kristom bol z Kórejského poloostrova prinesený hrnčiarsky kruh a tiež nový postup pestovania ryže a zavlažovací systém, ktoré sa používajú dodnes.
Neskôr, rovnako ako kresťanstvo prinieslo kultúru Stredomoria do severnej Európy, tak aj budhizmus priniesol čínsku kultúru do japonskej spoločnosti. V 7. a 8. storočí študovalo veľa japonských mníchov, učencov a umelcov čínske náboženstvo, históriu, hudbu, literatúru a maľbu, aby ich mohli v Japonsku ďalej rozvíjať.
Podľa japonských kroník Kodžiki a Nihon šoki vznikla prvá cisárska dynastia s cisárom Džimmu v roku 660 pred Kristom. Štát Jamato (názov starého Japonska) tvorili udži; skupiny roľníkov, rybárov, lovcov, tkáčov a hrnčiarov, ktorí boli poddaní cisárskej rodiny.
V roku 710 bolo v Nare vybudované hlavné mesto pre cisársky dvor. Už v tejto ranej historickej fáze bolo Japonsko ovládané cisárom len formálne. Moc bola de facto v rukách vojensky a hospodársky najsilnejšieho rodu. V roku 645 Nakatomi Kamatarin založil mocný klan Fudžiwarov, ktorý potom Japonsko ovládal až do 19. storočia. Tým, že vydávali svoje dcéry za cisárovych synov, zostávali vždy blízko trónu. Veľmi často bol cisár neplonoletý a najstarší Fudžiwara bol jeho regent. Záťaž úradu veľkňaza spolu s cisárskymi povinnosťami spôsobili, že cisári ochotne abdikovali a prežili zbytok života budhistickými meditáciami a štúdiom. Vplyv budhistických mníchov na cisárov začal narastať. V Nare a okolí bolo príliš veľa kláštorov. Fudžiwarom sa to prestalo pozdávať a rozhodli sa presťahovať hlavné mesto. Podľa feng-šuej bolo rozhodnuté, že priaznivým miestom pre cisársku rodinu bude Heian-kjó (dnešné Kjóto). Dvor, na ktorom prekvital bohatý umelecký život, tam zostal až do roku 1869. Boli usporiadavané literárne večierky, na ktorých každý hosť musel zložiť krátku báseň, v špeciálne postavených pavilónoch sa pozoroval východ splnu, konverzácia prebiehala formou improvizovaných veršov.
Koniec zlatého heianského veku spôsobili spory medzi súperiacimi fudžiwarovkými frakciami o ovládnutie cisárskeho trónu, ktoré vyústili do viacerých vojen v 12. storočí. Víťaz, nový vládca Japonska, asketický, bezohľadný, ale štátnicky mysliaci Joritomo Minamoto prijal titul sei-i-tai-šógun (barbarov pokorujúci veľký generál). Svoju moc si upevnil tým, že konfiškoval majetky nepriateľov, ktoré potom rozdával svojim samurajským vazalom. Po jeho smrti moc a vplyv získal rod Hódžó, z ktorého pochádzala jeho žena. Hódžóvia sa uspokojili s pozíciou regentov, ovládajúcich nastrčených šógunov tak, ako Fudžiwarovia ovládali cisára. Fikcia japonskej cisárskej moci sa stala takmer dokonalou. Cisár, ktorému sekundoval regent z rodu Fudžiwarov, legitimoval vojenského diktátora Minamota, ktorého kontroloval regent z rodu Hódžó. V krajine, kde forma a obsah boli nerozlučne späté, v politike záležalo na dvoch veciach: symbolickej autorite a skutočnej moci. Jedna nemohla existovať bez druhej.
V tomto období sa na japonský cisársky trón dostal silný šógunsky rod Ašikaga, ktorý obdivoval umenie - kaligrafiu, krajinomaľbu, hudbu, tanec a divadlo. Šógunov a ich samurajov priťahovalo učenie zen-buddhizmu. Osvietenie mal adept dosiahnúť pochopením seba samého. A tak v pokoji kamennej záhrady kláštora bojovníci po krutých bojoch obnovovali svoju silu meditáciou.
V roku 1543 pristáli na japonskom pobreží portugalskí objavitelia. Neskôr ich nasledovali obchodníci a jezuitskí misionári, ktorí začali šíriť po celej krajine kresťanstvo. O pol storočia neskôr tu žilo približne pol milióna kresťanov. Obchod s Portugalcami a Holanďanmi priniesol veľký záujem o tabak, chlieb, zemiaky, hodiny, nohavice a okuliare, ktoré ich majitelia nosili skôr ako módny symbol intelektuálnej nadradenosti, než ako očnú pomôcku.
V roku 1568 sa v Japonsku k moci dostávajú traja bezohľadní generáli - Nobunaga, Hidejoši a Tokugawa. Najchytrejší z nich - Nobunaga, využíval kresťanstvo, aby sa zbavil hlavného nebezpečia pre svoju moc - pevnosti v okolí Kjóta. Keď vysielal armádu, aby ničili budhistické kláštory a zaberali ich pôdu, zároveň podporoval kresťanstvo, aby odvracalo budhistov od ich viery. Nobunaga bol zavraždený jedným so svojich generálov. Nahradil ho Hidejoši, ktorý videl v kresťanstve hrozbu pre svoj vlastný vplyv a preto ho začal potláčať. V Ósake dal vybudovať najväčší hrad v japonských dejinách, na ktorom pracovalo 30 tisíc robotníkov. Keď zomieral, dúfal, že vládu prevezme jeho vtedy len päťročný syn, aj keď najprv pod poručníctvom piatich regentov. Jeden z nich, Iejasu Tokugawa, dlhé roky čakal na túto príležitosť a zbavil sa svojich protivníkov. Rod Tokugawa vládol potom prísne z nového hlavného mesta Eda viac ako 250 rokov. Jedným zo spôsobov, ako udržať pevne moc v rukách, bolo odrezať Japonsko od okolitého sveta. Táto izolácia spomalila technický a spoločenský pokrok takmer na nulu. Na druhej strane umožnila rozvoj japonskej kultúry a silnej národnej identity. Činnosť európskych misionárov bola zakázaná, nasledovali popravy a mučenie kresťanov. Japonci nesmeli vycestovať z krajiny a tí, ktorí žili v cudzine, sa nesmeli vrátiť, ak vyznávali kresťanskú vieru. Okrem západných kníh boli zakázané aj tie čínske, ktoré písali o kresťanstve. Znovu boli oživované konfuciánske ideály poslušnosti k rodičom a autoritám. V dôsledku týchto opatrení zostalo v Japonsku len pár cudzincov.
V tomto období na konci 17. storočia sa tiež v Japonsku zrodila mestská kultúra, pri ktorej zohrali dôležitú úlohu kupci. Keď sa vracali títo ťažko pracujúci muži domov ku svojim rodinám, zastavovali sa na pohárik silnej pálenky v spoločnosti herečiek a kurtizán. To boli predchodkyne gejší, doslova "osôb žijúcich umením", oplývajúcich krásou a rafinovanosťou; vlastnosťami, ktoré nehľadali u svojich manželiek. Tie si cenili ako matky svojich detí a dobré gazdiné. Kultúrnou metropolou Japonska bola Ósaka, kde sa rozvíjalo klasické a veľmi populárne bábkové divadlo.
Nakoniec to bola skostnatelosť absolútnej moci, ktorá spôsobila pád Tokugawov. Bez prístupu na zahraničné trhy nebolo možné vyrovnať sa s prírodnými katastrofami (sucho, povodne, hladomor) na konci 18. storočia. Začal narastať pocit, že jedinou cestou z krízy je otvoriť krajinu obchodu so zahraničím a novým myšlienkam. A tak od polovice 19. storočia boli postupne otvorené viaceré japonské prístavy. Začalo sa obdobie reforiem známych ako Meidži (Osvietená vláda). Ich cieľom bolo osvojiť si západné vojenské a technické znalosti, aby s ich pomocou mohlo Japonsko opäť rovnocenne súperiť so Západom. Poľnohospodárstvo, obchod a tradičná výroba sa rozširovali a poskytovali tak zdravý základ pre investície do moderných technológií nielen v textilnom, ale aj v iných odvetviach priemyslu. Rozvíjala sa stavba lodí a výroba zbraní. Japonsko dramaticky debutovalo na medzinárodnej scéne svojimi vojenskými akciami proti Číne a Rusku. Za necelé polstoročie sa z Japonska stala životaschopná svetová veľmoc.
Dvadsiate storočie bolo svedkom uvoľnenia nesmiernej energie po 250 rokoch tokugawskej izolácie. Produkcia surovín sa strojnásobila, výroba tovaru vzrástla dvanásťkrát a ťažký priemysel sa rýchlo blížil k svetovej špičke. Dokonca aj strašné zemetrasenie, ktoré postihlo Tokio v roku 1923, stálo krajinu 100 000 ľudských životov a miliardy dolárov, znamenalo vďaka následnému stavebnému boomu impulz rozvoja.
V 30-tych rokoch 20. storočia začína narastať japonský nacionalizmus. Hlavnou úlohou zahraničnej politiky bolo "priniesť pokrok svojim zaostalým ázijským susedom". Sovietsky zväz bol považovaný za hlavnú hrozbu japonskej bezpečnosti. Japonsko začalo okupovať Mandžusko a pustilo sa do vojny proti čínskym nacionalistom. Japonská rozpínavá politika nakoniec viedla k priamej konfrontácii so Západom. Japonsko dúfalo, že vojna v Európe odradí Sovietsky zväz od zasahovania vo východnej Ázii, čím bude mať Japonsko voľnú ruku ako v Číne, tak vďaka spojenectvu s Nemeckom a porážke Francúzska tiež v Indočíne. Spojené štáty reagovali embargom na obchod a palivo. Nasledoval japonský útok na americkú flotilu v Pearl Harbor 7. decembra 1941 a otvorená vojna s USA.
Japonské prevažne drevené mestá boli masívne bombardované zápalnými bombami. Pri nálete na Tokio v roku 1944 prišlo o život 100 000 ľudí. Ale Japonsko nechcelo prosiť o mier, lebo spojenci žiadali bezpodmienečnú kapituláciu a neboli ochotní uistiť Japoncov, že zachovajú vysoko symbolické postavenie cisára, ktorý bol stále považovaný za stelesnenie ducha Japonska. A tak odmietnutie Postupimskej dohody bolo zámienkou k použitiu poslednej zbrane tejto vojny. 6. augusta 1945 bola zhodená atómová bomba na mesto Hirošima. Spôsobila takú skazu, že to zaskočilo aj samotných tvorcov bomby. O tri dni neskôr zničila ďaľšia bomba prístav Nagasaki. O týždeň neskôr počulo celé Japonsko hlas cisára Hirohita, ako vo svojom prvom rozhlasovom prejave oznamuje, že "vojna sa vyvinula nie úplne v prospech Japonska..."
Povojnová okupácia Japonska Spojenými štátmi trvala do roku 1952. Aby sa predišlo komunistickej hrozbe zo strany Sovietskeho zväzu, začalo sa urýchlene s obnovou ekonomiky, ktorá čoskoro dosiahla predvojnovú úroveň. Rozvoj elektroniky, ktorý potom nasledoval, je dnes už legendárny. Uchytila sa tiež parlamentná demokracia, aj keď typicky japonská, známa nechuťou k diskusiám a konfrontácii a jednoznačne uprednostňujúca kolektívny záujem za každú cenu zachovať vonkajšiu harmóniu. V roku 1964 predbehlo Japonsko Veľkú Britániu. Krajina mala tretiu najsilnejšiu ekonomiku sveta - ani nie za dvadsať rokov po tom, čo ležala úplne v troskách. Ale blahobyt prinášal so sebou aj problémy, napr. znečistenie životného prostredia, jadrový odpad, korupciu medzi politikmi a štátnymi úradníkmi, vysoký výskyt žalúdočných vredov a dokonca aj samovrážd medzi školákmi stresovanými príliš ambicióznymi rodičmi. Začiatkom 90-tych rokov začala japonská ekonomika stagnovať. Všadeprítomná korupcia bola komplikovaná nedostatkom politického vedenia a rozhodných činov.
Napriek všetkým spomínaným problémom, ktoré Japonsko prežíva, stále zostáva druhou najbohatšou krajinou sveta. Na začiatku 21. storočia vystupuje ako regionálna vodcovská sila. Než už budúcnosť chystá akékoľvek prekvapenia, Japonsko určite zostane jednou z najpozoruhodnejších krajín, ktorá bude lákať ľudí z celého sveta.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama